Nie sme na tomto svete sami, sme závislí od svojho okolia. Nielen od svojej rodiny, od najbližšieho susedstva. Sme aj obyvatelia tejto krajiny a ako sa bude žiť tebe a mne, veľmi ovplyvňuje skutočnosť, ako tu žijú všetci. Skrátka, malo by nám záležať aj na tých najmenej šťastných a obdarených na Slovensku – keď už nie pre naše dobré srdce, tak určite aspoň pre náš zdravý rozum. Deťom z rodín bez možnosti a schopností vymaniť sa z toho, do čoho sa narodili, sa podujal pomáhať tím ľudí občianskeho združenia CESTA VON, ktorých úsilie sme minulý rok finančne podporili.
Začali od začiatku
„Do generačnej chudoby, ktorá je najviditeľnejšia vo vylúčených osadách na strednom a východnom Slovensku, sa rodí každý rok približne 3 000 detí,“ opisuje situáciu Pavel Hrica, riaditeľ a spoluzakladateľ Cesty von. „Oproti svojim rovesníkom zo strednej vrstvy majú výrazne neférovo posunutú štartovaciu čiaru a toto zaostávanie sa časom len zväčšuje.“ Občianske združenie sústredilo pozornosť na najmenších. „Po mnohých rozhovoroch s ľuďmi znalými problematiky a preštudovaní rôznych výskumov sme sa my rozhodli začať úplne od začiatku. Od narodenia. Na Slovensku totiž existuje niekoľko úspešných programov, ktoré pomáhajú starším deťom a dospelým. Až na zopár lokálnych výnimiek, pre najmenšie deti a ich mladých rodičov, častokrát tínedžerov, neexistovala žiadna intervencia. Aj napriek tomu, že rané detstvo má zásadný vplyv na celý náš život. V troch rokoch máme vytvorenú základnú architektúru mozgu, väčšinu neurónových spojení. A na tom budujeme všetky svoje ďalšie zručnosti,“ vysvetľuje riaditeľ Cesty von. Jeho tím inšpirovali najmä závery ekonóma, nositeľa Nobelovej ceny Jamesa Heckmana. Ten na základe množstva výskumov vytvoril krivku, ktorá hovorí, že so zvyšujúcim sa vekom klesá efektivita investície, ktorú sme vynaložili do pomoci ľuďom v znevýhodnených komunitách. Čím v skoršom veku sa začne, tým väčší potenciál do budúcna sa rozvíja. Najväčšia návratnosť investície je v ranom veku, od narodenia do troch rokov.
 |
Pavel Hrica, riaditeľ a spoluzakladateľ Cesty von
Omama v rodine
Veľkou inšpiráciou pre program OMAMA bola podľa slov Pavla Hricu skúsenosť z Jamajky. „Miestne lokálne zdravotné sestry navštevovali chudobné rodiny s malými deťmi raz týždenne a učili rodičov ako rozvíjať svoje deti s hračkami, ktoré boli aj v chudobnom prostredí dostupné. Keď deti vyrástli, ukázalo sa, že táto intervencia im zaručila vyššie mzdy a tretine z nich vysokoškolské vzdelanie.“ Ako ďalej vysvetľuje, tím Cesty von vychádza z možností, ktoré na Slovensku máme. „Zistili sme napríklad, že v chudobných osadách je množstvo šikovných žien, ktoré síce nemajú dobré formálne vzdelanie, väčšinou je to len základné, ale sú schopné, zodpovedné a odhodlané pracovať a vzdelávať sa. Posilňovanie zvnútra komunity je nielen efektívne, ale aj udržateľné.“ Združenie momentálne zamestnáva 38 omám v 27 komunitách, jedna omama sa stará o 20 až 28 detí. Dieťa má na začiatku programu menej ako jeden rok, ideálne s rodinou omama začína robiť hneď po narodení dieťaťa.
 |
„Omama je rómska žena, ktorá vyrástla v komunite, kde pracuje. Je dôležité, aby v nej mala prirodzenú autoritu, lásku k deťom a chuť na sebe pracovať,“ približuje Lenka Czikková, rozvojová manažérka Cesty von. Omamy navštevujú chudobné domácnosti, kde sa venujú priamo deťom, a zároveň ich rodičom, ktorým vysvetľujú, aký dôležitý je ich vzťah s dieťaťom. Učia mamičky, a v každej komunite aj niekoľko starostlivých oteckov, ako stimulovať svoje dieťatko v tom-ktorom vývinovom štádiu. Omama je vyškolená robiť starostlivo vybraté aktivity, využíva sadu hračiek a vzdelávacích pomôcok. No v konečnom dôsledku nie je najpodstatnejšie, s akou hračkou sa hrajú. Dôležité je, že dieťa cíti prítomnosť svojho rodiča, cíti bezpečie, lásku a dostáva stimuly k svojmu rozvoju.
 |
Lenka Czikková, rozvojová manažérka Cesty von
Obrovský prínos omám vidí združenie v tom, že sú miestne, rozumejú svojej komunite a jej problémom, dohovoria sa v rómskom jazyku, chápu mentalitu aj kultúru. To sa dá len ťažko naučiť. Tým, že majú stabilné zamestnanie a pracujú na sebe, stávajú sa z nich pozitívne vzory.
Ako reagujú rodiny na omamu
„Zo začiatku mnohé rodiny nechápu, prečo by im niekto mal hovoriť do výchovy detí. Je preto dôležité, aby omamy začali pracovať s rodinami z ich blízkeho okruhu – sesternicou či susedkou. Postupne si budujú dôveru v celej komunite. Keď rodičia dieťa do programu prihlásia, už v ňom aj zostane. Máme len málo rodín, ktoré z programu odišli. Funguje to najmä preto, že deťom sa hry s omamami páčia. Každé dieťa sa chce prirodzene učiť, rozvíjať, rásť,“ opisuje skúsenosť z programu Lenka Czikková. Všetky mamičky chcú pre svoje deti lepší život. „Problém je, že ony samé nezažili cielenú detskú hru s rodičom, keď boli deti. Ani si s nimi rodičia nečítali detské knižky. Koncept rozvoja detí už od narodenia je pre ne úplne nový. Keďže bábätko nerozpráva, nepovažujú za dôležité mu spievať detské riekanky. V rómčine ich ani veľa neexistuje.“
 |
Práca s rodičmi
Rodičia značnú časť dňa trávia riešením existenčných problémov, nemajú na hru s deťmi čas, energiu a ani nevedia, čo by vlastne mali s deťmi robiť. Otcovia často nie sú prítomní, odchádzajú za prácou. Program je preto postavený tak, že účasť mamičky alebo otca je na lekcii povinná. A aby si mohli precvičovať aktivity aj mimo času s omamou, dostanú aj domáce úlohy. Niektoré mamičky nabehnú rýchlo, u niektorých trvá dlho, kým si na nové veci zvyknú. Tím Cesty von chápe svoju prácu ako dlhodobú misiu. „Budujeme nové návyky a pohľad rodičov na vzdelanie už od malička. Vidíme, ako sú mamičky prekvapené, že aj ich deti po čase dokážu to, čo deti z majority. Presvedčia sa, že aj ich deti môžu byť úspešné,“ hovorí Lenka Czikková.
Čo omamy naučia
Podľa skúseností tímu Cesty von všeobecne platí, že v skromných domácnostiach v osadách je čisto, len nemajú knihy a málokedy hračky. Deti z osád zaostávajú preto, lebo dostávajú iné stimuly. Už malé deti dokážu založiť oheň, postrážiť mladších súrodencov, ísť do lesa na hríby. Tieto zručnosti im pomáhajú prežiť v podmienkach chudoby, ale chýbajú im zručnosti potrebné na úspech v živote strednej triedy. „Nevedia držať ceruzku, nie sú zvyknuté dlhší čas sa sústrediť a počúvať napríklad pani učiteľku v škole. Nikdy pred tým od nich nikto nechcel, aby obsedeli 45 minút na jednom mieste a odpovedali na otázky, či hlásili sa. Nepoznajú farby, základné písmenká, nerozumejú slovenčine, keďže doma rozprávajú po rómsky. Keď im však omamy pomôžu rozvíjať kognitívne schopnosti, hrubú aj jemnú motoriku, slovnú zásobu v slovenčine už v ranom veku, dostanú potrebné základy,“ vysvetľuje Lenka Czikková. „Omamy tiež povzbudzujú rodičov, hovoria im, aby často svoje deti chválili, aby vo svoje deti verili. Lebo všetky deti na svete majú rovnaký potenciál uspieť, ak vyrastajú v bezpečí, majú pevnú vzťahovú väzbu s rodičom a dostávajú cielenú stimuláciu.“
 |
Lepšia štartovacia čiara
„Omamy s deťmi pracujú do štyroch rokov a ich snahou je, aby sa deti podarilo umiestniť do škôlky. Veríme, že sa v škôlke rýchlo začlenia a budú aj lepšie pripravené na školu. Ďakujeme spoločnosti Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a. s., že sa rozhodla stať súčasťou príbehu 800 detí a pomôcť im získať lepšiu štartovaciu čiaru do života,“ hovorí Pavel Hrica. Taký je teraz počet detí zapojených do programu. „Postupne sa snažíme aj o systémové zmeny. Aby túto šancu mali všetky deti narodené do generačnej chudoby. Samozrejme, je tam veľa faktorov, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Napríklad, ako ich rodiny bývajú, v akej sú finančnej situácii, nedokážeme eliminovať všetok ich stres. Ale môžeme celú ich situáciu o niečo zmierniť a spríjemniť.“
Aby neostali neviditeľní
Tím Cesty von v súčasnosti vyhodnocuje dopad programu Omama prostredníctvom výskumu uskutočneného v spolupráci s Oxfordskou univerzitou. Štúdia porovnáva dvojročné deti v programe Omama s deťmi z osád mimo programu, ako aj s deťmi z bežného prostredia strednej triedy. Podľa riaditeľa združenia predbežné výsledky vyzerajú sľubne. „Radi by sme ich overili aj so slovenskými odborníkmi a poradili sa, ako by sme mohli na ne nadviazať,“ dodáva a na záver zhŕňa: „V roku 2018 sme začínali so štyrmi omamami, dnes ich je 38. Každá z nich je jedinečná a veľa sa od nich učíme aj my. Pomáhajú nám rozumieť životu v chudobe a často nás prekvapia svojou odvahou pustiť sa do niečoho nového. Mnohé omamy zažili úspech až v dospelosti. Práve tieto ich skúsenosti sme využili v nedávnej kampani, ktorú sme nazvali ´Neviditeľní´. Tak sa totiž až príliš často cítia deti z chudobných komunít. V škole, na ulici, v kolektíve. Ak im my dospelí nevenujeme potrebnú pozornosť, časom tomu úplne uveria, neveria si, zostanú pasívni a zmierení s osudom.“
Adriana Komorníková