Digitalizovať v oblasti obstarávania a dôsledne sa venovať príprave investícií s tímom kolegov motivovaných tým, čo dosiahli a čo môžu vybudovať. Tak vidí aktuálne svoje pracovné priority člen predstavenstva a vrchný riaditeľ úseku rozvoja, investícií a obstarávania Martin Riegel, s ktorým sa podrobnejšie rozprávame o jeho pracovných výsledkoch a cieľoch.
Od začiatku vášho pôsobenia vo vedení SEPS ste sa usilovali o zavedenie procesov vedúcich k efektívnejšiemu a transparentnejšiemu fungovaniu spoločnosti. Čo sa vám za uplynulého dva a pol roka v tomto smere podarilo?
Toto je pre mňa ťažká a súčasne ľahká otázka. Ťažká preto, lebo sa nerád chválim, a ľahká preto, že vieme ukázať kus odvedenej práce s jasnými výsledkami. V predchádzajúcich rokoch úspora, čiže rozdiel medzi predpokladanou hodnotou zákazky – PHZ – a vysúťaženou cenou, pri obstarávaní desiatok miliónov eur bola pár drobných. Oproti tomu táto úspora dnes dosahuje miliónové sumy. Pri internom obstarávaní aj napriek zvyšovaniu cien a inflácii dosahujeme dvojciferné percento úspor.
Okrem toho sme začali v súlade s auditom Útvaru hodnoty za peniaze MF SR implementáciu centralizácie obstarávania. Aktuálne vytvárame odbor nákupu, zatiaľ iba pri zákazkách do 33.000 eur a následne, keď bude dostatok personálnych zdrojov, sa posunieme aj ďalej.
Vašou ambíciou, keď ste nastupovali do SEPS, bolo zmeniť procesy, aby nesúťažil len obmedzený okruh dodávateľov. Podarilo sa vám zaradiť do verejného obstarávania všetkých potenciálnych dodávateľov súčasne so zachovaním kvality služieb?
V porovnaní s mojimi predchádzajúcimi zamestnaniami, kde išlo o jednoduché služby, ktoré vedel dodať veľký počet uchádzačov a súťaž medzi nimi bola veľmi tvrdá, v energetike je všetko špecializované, pomerne uzavreté a počet dodávateľov je obmedzený. Podarilo sa nám to, že nejdeme len cestou generálnych dodávateľov, ale snažíme sa dávať šancu viacerým subjektom. V praxi máme viacero problémov. Na jednej strane sa vyrovnávame s infláciou a krízou, na druhej strane nám napríklad stavebné firmy nejdú do súťaží, pretože majú dosť práce do konca roka. Priznám sa, tu sme na základe našich predchádzajúcich životných skúseností podcenili uzavretosť a špecializáciu v energetike. Takže sa môžeme pochváliť len čiastočne.
Snažíte sa pri obstarávaní oslovovať aj zahraničné firmy? Alebo ide len o Slovensko, prípadne Česko?
Áno, hlavne Slovensko a Česko, ale mali sme už aj poľských uchádzačov pri niektorých špeciálnych zákazkách. Vo verejnom obstarávaní, pri ktorom sa CPV (pozn. red.: z anglického common procurement vocabulary/CPV stanovuje samostatný klasifikačný systém pre verejné obstarávania, ktorý má za cieľ štandardizovanie referencií používaných obstarávateľmi a subjektmi na opis predmetu obstarávacích zmlúv) kódy zverejňujú aj v európskom vestníku obstarávania, takže sa na ňom môžu zúčastniť aj ďalší uchádzači, ale tam zatiaľ zahraničných, žiaľ, nemáme. Aktívne sa snažíme oslovovať napríklad české firmy a od kolegov z ČEPS máme prísľub, že oni budú rovnako pristupovať k slovenským firmám. Zo strany slovenských dodávateľov totiž počúvame, že si máme chrániť náš trh, tak ako to robia Rakúšania a Nemci. Snažíme sa vytvoriť podmienky, aby sa v súťaži mohli zúčastňovať aj zahraniční dodávatelia, ideálne pri rešpektovaní princípu reciprocity.
U firiem z krajín ako Nemecko či Rakúsko nemáme ambíciu, aby sa zúčastňovali?
Tam je asi niekoľko dôvodov, prečo sa tieto firmy nezúčastňujú. České a slovenské firmy majú stále výhodu, čo sa týka personálnych a iných nákladov, väčšinou sú typickým dodávateľom a podarí sa im preraziť do Holandska, Nemecka, Francúzska, ale opačne to zatiaľ nefunguje.
Čo sú momentálne vaše priority na riešenie v oblasti obstarávania?
Určite sú to „horiace“ tlačiarne. Väčšina našich interných procesov nie je elektronizovaná. Užívateľský útvar musí všetko vytlačiť, či je to PNO-čka či PNI-čka. Jednoznačnou prioritou je teda digitalizovať, snažiť sa využiť príležitosť a skúsiť to aspoň tam, kde nemáme taký prísny zákon. Čiže nie pri verejnom obstarávaní, ale pri podlimitnom obstarávaní, u nás takzvanom internom obstarávaní. Máme veľkú diskusiu o nutnosti robustnosti procesov a nakoľko môžeme klasické komerčné princípy nákupu priniesť do našich podlimitných zákaziek, aby sme gestorským útvarom, užívateľským útvarom, zjednodušili život a zároveň dodržali princípy transparentnosti a hospodárnosti.
Okrem obstarávania do vašej pôsobnosti patrí aj rozvoj a investície. Ako by ste zhodnotili doterajší vývoj aktuálneho roka z hľadiska investícií a rozvoja? Darí sa nám plniť plán?
Pri investičnom pláne, ktorý máme, som konfrontovaný s tým, že nie je dosť ambiciózny, že by sme mali investovať viac, že nedosahujeme priemer posledných desiatich rokov. Hneď na začiatku môjho pôsobenia v SEPS ma poveril pán minister financií okrem iného aj revíziou investičného plánu tak, aby naozaj každá investícia bola hospodárna a efektívna. Preto, keď sme do SEPS prišli, sme ten rozbehnutý „investičný tank“ trochu pribrzdili, aby sme si túto úlohu vedeli splniť. Teraz ho znova rozbiehame. To znamená, snažíme sa investovať rozumne a toľko, koľko naša prenosová sústava naozaj potrebuje a zároveň všetko musí byť obstarané a zrealizované hospodárne a efektívne.
Cítite v tejto oblasti nejakú zmenu oproti obdobiu, keď nás všetkých obmedzovali nariadenia spojené s pandémiou COVIDu?
Čo sa týka investícií, obmedzenia sme pocítili len do určitej miery. Pri niektorých stavbách sa nám stalo, že vypadla až skoro polovica zamestnancov dodávateľa a subdodávateľov, ale konečné termíny sa nám podarilo dodržať. COVID nemal vplyv na termíny dokončenia investičných akcií, ale mal veľký vplyv v rámci ich plnenia.
Investujeme do rozvoja spoločnosti dosť, aby mohla optimálne fungovať?
Dovolil by som si túto otázku poopraviť. Ide o to, či pripravujeme dosť investícií a či máme dosť investícií pripravených tak, aby sme ich potom vedeli zrealizovať. Investičných akcií, ktoré sú už v realizácii a ktoré nám dobiehajú, máme dosť. Ale dôraz treba dať z môjho pohľadu na prípravu investícií, najmä vzhľadom na to, čo elektroenergetiku čaká, ako sú nárast spotreby, nárast výroby, tým pádom nárast prenosu, rozvoj OZE a dopad tohto rozvoja na prenosovú sústavu, aby to prenosová sústava zvládla.
Aké sú vaše ciele pre najbližšie obdobie z hľadiska rozvoja a investícií, aby sme zvládli záťaž, čo nás čaká, pre prenosovú sústavu? Čo sú priority v tejto oblasti pre udržanie bezpečnej a spoľahlivej prevádzky elektrizačnej sústavy SR?
Všetci prevádzkovatelia prenosových sústav vedia, že budú musieť svoje investície zvýšiť. To veľké očakávanie treba preniesť do konkrétnych investičných akcií. A práve sme v zlomovom bode definovania prerodu očakávania, kde je veľa neistoty, na konkrétny detailný plán a prípravu jednotlivých investičných akcií. Aby sme si vedeli zadefinovať, ktorú rozvodňu rozšírime, ktorú novú vybudujeme, ktoré vedenie zdvojíme, ktoré nové vybudujeme. Nemáme k tomu ešte na stole konkrétne čísla a pripravujeme sa na to aj s pomocou zahraničných expertov a v spolupráci s kolegami z iných prenosových sústav.
Predpokladám, že dekarbonizácia a stále širšie zapájanie OZE do sústavy sú pre nás momentálne z hľadiska investícií kľúčové témy. Do našej sústavy sa dlhšie obdobie OZE nepripájali, kapacity OZE sa nenavyšovali…
Elektroenergetika nie je odtrhnutá od zvyšku spoločnosti. Neviem, odkiaľ to pochádza, ale na Slovensku sme zaujatí voči veterným elektrárňam, vrtuliam – lebo sú zlé voči životnému prostrediu, voči vtákom, lebo robia hluk… Potom prejdete pár kilometrov do zahraničia, do Rakúska a vidíte ten rozdiel, koľko sa tam buduje obnoviteľných zdrojov energie. Tu je veľký potenciál, treba ešte veľa vysvetľovať a spraviť veľa práce na zmene nastavenia nás samých. Aby sme akceptovali potrebné zmeny, aby sme pochopili, že keď nebudeme budovať tradičné veľké zdroje, ale očakávame nárast spotreby, tú elektrinu musíme vyrobiť niekde inde. A najrýchlejšie možno vybudovať obnoviteľné zdroje – solárnu či veternú elektráreň vybudujete rýchlejšie ako paroplyn alebo atómový reaktor. My Slováci teda musíme pochopiť, že to potrebujeme. Dokonca až na úroveň každého jednotlivca. Keď chce človek elektrinu spotrebúvať, tak by mal rozmýšľať aj nad tým, ako si ju vyrobí. Samozrejme, niečo iné je, keď bývate v byte v Petržalke, ako v prípade, keď máte dom, máte strechu a viete tam umiestniť obnoviteľný zdroj a do pivnice alebo garáže baterku.
Ako hosť redakcie Energie-portal.sk v EE Clube v priestoroch Coworking Cvernovka na tému Budúcnosť OZE na Slovensku
A nakoľko sme pripravení na pripájanie nových OZE z hľadiska našej prenosovej sústavy?
V súlade s naším individuálnym nastavením voči obnoviteľným zdrojom bol aj prístup prevádzkovateľa prenosovej sústavy. V porovnaní s Nemcami či Rakúšanmi sme boli dosť rezervovaní. V rokoch 2009 – 2012 sme tu mali veľkú vlnu pripájania OZE, aj s podporou, potom bol na Slovensku takzvaný „stop stav“ až do apríla minulého roku. Odvtedy celkový inštalovaný výkon OZE môže dosiahnuť vyše 1100 MW, čiže dvojnásobok do roku 2020 zastropovaného inštalovaného výkonu OZE na úrovni 534 MW.
Otázka, samozrejme, je, kedy sa to vybuduje, koľko z tých žiadostí je špekulatívnych. Keď sa pozrieme na energetickú situáciu, mali by sme dnes spraviť všetky opatrenia na to, aby bolo čo najjednoduchšie pripájať nové zdroje, ktoré majú z hľadiska prenosovej sústavy čo najmenší dopad. Napríklad tzv. malé zdroje, do 10 kV, to znamená solárne panely na strechu každého rodinného domu. Ten proces však stále nie je z hľadiska žiadostí a povolení taký jednoduchý, ako by mohol byť. V tomto smere intenzívne komunikujeme s MH SR, kde moji kolegovia namietajú, že toto nie je naša zodpovednosť. Keďže ale sme zodpovední za celú prenosovú sústavu, potom by sme mali dávať aj tieto návrhy tomu, kto je zodpovedný za energetickú politiku. Čiže podľa mňa je to aj našou úlohou, preto sme aktívni v oblasti úsilia o zlepšenie procesov, čo sa týka malých a lokálnych zdrojov.
Čomu sa musíme venovať v oblasti rozvoja našej prenosovej sústavy, aby sme udržali krok s vývojom v Európe?
Dvadsať rokov celá Európa buduje decentralizovanú elektroenergetiku, aby bola dodávka elektriny pre konečných spotrebiteľov vo výsledku čo najefektívnejšia a najlacnejšia. Pri pohľade na dnešný vývoj je na mieste otázka, či naozaj ide elektroenergetika týmto smerom. Niektoré európske krajiny, napríklad Španielsko, pod tlakom obrovského špekulatívneho nárastu cien jednotlivých komodít už dokonca zvažujú, či by ich obyvateľom nebolo lepšie, čo sa týka elektroenergetiky, keby boli samostatným ostrovom. No nie je to také jednoduché. Keď niečo budujete 20 rokov, nedokážete to za mesiac-dva zvrátiť, ale je dobré, že zaznela zdravá kritika voči bezbrehému centralizmu. Niektoré krajiny dokonca začali rozmýšľať, či by energetická sebestačnosť nemala byť súčasťou ich národnej bezpečnosti, ktorou bola doteraz vnímaná len vojenská bezpečnosť. Slovensko má v tomto obrovskú výhodu. Vďaka nášmu zdrojovému mixu výroby elektriny nie sme ďaleko od toho, aby sme boli v tejto oblasti sebestační. Na druhej strane, 20 rokov budujeme spoločnú európsku elektroenergetiku a znamená to napríklad aj záväzok, že 70 percent prenosovej kapacity našich zariadení budeme rezervovať na cezhraničný prenos. Tento cieľ sa nám nedarí vždy plniť, preto, aby sme ho splnili, budujeme ďalšie cezhraničné vedenia. Otázkou je však aj to, či je správne, že potom vo výsledku naši obyvatelia majú rovnako drahú elektrickú energiu, ako je to napríklad v Nemecku, alebo vo Francúzsku, kde je iná životná úroveň, iné priemerné mzdy, atď.
Čo nás teda čaká v oblasti rozvoja našej prenosovej sústavy?
Sme súčasťou prepojenej sústavy. Môžeme byť hrdí nielen na náš zdrojový mix, ale aj na našu prenosovú sústavu, pretože v uplynulých rokoch sme spravili správne a dostatočné investície na to, aby bola stabilná. Samozrejme, čakajú nás ďalšie investície, také, aby sme dosiahli splnenie našich záväzkov voči EÚ, a to už spomenuté rezervovanie 70-tich percent kapacity prenosu našich zariadení na medzinárodný obchod.
Aké máme plány s ďalším budovaním cezhraničných prepojení?
S Ukrajinou máme dlhodobé plány, týkajú sa rekonštrukcie vedenia V440. No nezávisí to len od nás. Na slovenskej strane ide o krátke vedenie, na ukrajinskej strane bude treba vykonať 90 percent práce. Vzhľadom na aktuálnu situáciu by sme chceli prehodnotiť doterajšie plány a pozrieť sa na to, či toto vedenie môžeme zdvojiť a aké ďalšie investície nevyhnutné pre našu sústavu by to vyvolalo.
Pre nás dôležitý profil aj z historického hľadiska je slovensko-český.
Na tomto profile sme veľmi aktívni. Pripravujeme úplne nové vedenie Ladce – Otrokovice a takzvanú rekonštrukciu vedenia, no v skutočnosti nové vedenie, V404 Varín – Nošovice, ktorá je už teraz vo fáze intenzívnej prípravy. V dôsledku ústupu a likvidácie V280 sme teraz preizolovali vedenie V424, ktoré zaústime do rozvodne v Senici, keď nová 400/110 kV rozvodňa nahradí súčasnú 220/110 kV rozvodňu. Takáto modernizácia tohto profilu je náš plán na najbližších desať rokov.
Plánujeme nejaké nové investície s Maďarskom a Poľskom?
Profil s Maďarskom je aj vďaka dvom novým vedeniam v súčasnosti silný, tam sme schopní zabezpečiť záväzky voči EÚ, čo sa týka cezhraničného prenosu. S Poľskom máme relatívne nové vedenie Lemešany – Krosno a existujú plány na výstavbu ďalšieho. Poľská strana však zatiaľ nevyvíja veľkú aktivitu ohľadom tejto investície vzhľadom na ich záujmy a ich koncepciu cezhraničného obchodovania.
S jediným susedom nemáme prepojenia – s Rakúskom. Plánujú sa?
Priznám sa, že presne z tohto dôvodu sme oslovili kolegov z APG. Vieme, že roky to bola v Rakúsku politická téma, vieme, ako sa Rakúsko stavia k našej slovenskej elektroenergetike vzhľadom na náš zdrojový mix, kde dôležitú úlohu zohráva jadrová energia. Myslím si, že môžeme byť tak opatrne pozitívni, nemáme ešte finálne stanovisko od kolegov z APG, ale robíme všetko pre to, aby sme sa ich snažili presvedčiť, že aj pre ich sústavu by bolo dobré, keby sme vytvorili spoločný cezhraničný profil. Ide vlastne o oživenie projektu z deväťdesiatych rokov, keď sa uzavrela spoločná zmluva, ktorá však nenadobudla platnosť, pretože neboli splnené podmienky. Ale z našej strany sa už vtedy aktívne riešili inžinierske práce, otázky koridoru, územného, stavebného rozhodnutia, atď.
Pre každú spoločnosť sú najdôležitejším článkom zamestnanci, bez ktorých by sa nedalo zrealizovať nič. Ako sa snažíte motivovať zamestnancov na vašom úseku?
Doteraz som mal to šťastie, že v spoločnostiach, kde som pracoval, motiváciou nebolo len finančné ocenenie, motivácia zamestnancov vychádzala zo spoločného úspechu a spoločne dosiahnutých cieľov. Snažím sa a budem sa snažiť, aby ľudia radi chodili do práce nielen kvôli peniazom, ale hlavne preto, že majú radosť z toho, čoho sú súčasťou, čo dokázali a čo môžu dokázať a čo už vybudovali a čo môžu vybudovať.
Po vašom nástupe do SEPS ste v rozhovore v Premenách energie povedali, že by ste chceli, aby práca na vašom úseku nebola iba o plnení jednotlivých príkazov, ale o spoločnom dosiahnutí cieľov. Podarilo sa vám tento model uviesť do praxe?
Na mojom úseku je 80 ľudí, to je ako menšia firma a, žiaľ, nejde to tak rýchlo. Niekde som venoval viac času a energie a vidím aj výsledky. Veci, na ktoré si pred rokom kolegovia netrúfali, sme nakoniec spoločne dokázali, a teší ma, keď vidím, že ich práca baví. Dúfam že aj v tých ostatných oblastiach, na ktoré som zatiaľ nemal toľko času, sa postupne posunieme.
Čo považujete za kľúčové v oblasti rozvoja a investícií, čo sa vám spolu s vaším tímom podarilo za posledné dva roky presadiť a zrealizovať?
Som tu dva roky a rozvoj a investície sú dlhodobé. To znamená, že úrodu poctivej dennodennej práce vidíte až po niekoľkých rokoch. Mal som to šťastie, že som pozbieral úrodu dvadsaťročnej práce mojich predchodcov a mohol som, napríklad, prestrihnúť pásky na nových cezhraničných slovensko-maďarských vedeniach. Snažíme sa preto zabrať v príprave tak, aby aj naši nasledovníci mohli prestrihávať pásky na dokončených projektoch, ktoré im teraz my pripravíme a naštartujeme.
Zhovárala sa Adriana Komorníková